Život Prešova
online
online
Pred 90 rokmi sa narodil významný český režisér Evald Schorm
15.12.2021 Celý región
Bratislava/Praha
15. decembra (TASR) – Do života českého režiséra Evalda Schorma
zasiahol komunistický režim mimoriadne nemilosrdným spôsobom. Patril k
najnadanejším filmovým tvorcom Československa, mohol však využiť len
malú časť svojho tvorivého potenciálu. Napriek nepriazni osudu sa stal
jedným z najuznávanejších režisérov 70. a 80. rokov.
V stredu 15. decembra uplynie 90 rokov od narodenia režiséra, scenáristu, herca a hudobníka Evalda Schorma.
Evald Schorm sa narodil 15. decembra 1931 v Prahe. Pochádzal z rodiny statkára z obce Elbančice neďaleko Tábora, kde aj vyrastal. Pre "statkársky" pôvod ho vylúčili zo štvrtého ročníka Vyššej hospodárskej školy v Tábore, ktorú nakoniec skončil v roku 1951. Živil sa dva roky ako stavebný robotník a traktorista, s rodinou sa musel odsťahovať do Zličína (dnes súčasť Prahy).
Absolvoval základnú vojenskú službu a na dva roky (1954 až 1956) sa stal spevákom operného súboru Armádneho umeleckého súboru Víta Nejedlého. Pokúšal sa dostať na štúdium herectva, napokon v roku 1963 absolvoval réžiu na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akademie múzických umění, jeho učiteľom bol Otakar Vávra.
V rokoch 1963 – 1965 začínal v Štúdiu dokumentárneho filmu a v spolupráci s kameramanom Janom Špátom vytvoril niekoľko filmov o spoločensky závažných témach: Žít svůj život, Železničáři, Zrcadlení, Zmatek, Carmen nejen podle Bizeta. Nakrútil tiež niekoľko študentských filmov, napr. Blok 15, Kostelník, Turista, Stromy a lidé.
Jeho celovečerným režijným debutom bola v roku 1964 snímka Každý den odvahu zrkadliaca narastajúcu skepsu voči budovateľskému nadšeniu vtedajšieho režimu. Jeho svojrázna groteska Dům radosti sa stala súčasťou poviedkového filmu Perličky na dně (1965), v ktorom päť mladých režisérov adaptovalo prózy Bohumila Hrabala. Nasledovali snímky Návrat ztraceného syna (1966) a Pět holek na krku (1967), a tiež ďalší poviedkový film Pražské noci (1968, poviedka Chlebové Střevíčky).
V roku 1968 dokončil Schorm svoj najznámejší film Farářův konec. Tragikomický príbeh kostolníka, ktorý sa vydával za duchovného, umocnili skvelé herecké výkony - najmä Vlastimila Brodského v hlavnej úlohe - a nemalá dávka čierneho a absurdného humoru.
Ako reakciu na sovietsku okupáciu nakrútil Schorm podobenstvo Sedmý den, osmá noc (1969), ktoré skončilo v trezore a diváci ho videli až v roku 1990, teda po režisérovej smrti. Istý čas ešte Schorm pracoval pre televíziu – v roku 1970 nakrútil snímku Lítost, v roku 1971 dokončil svojrázny poviedkový film Psi a lidé namiesto Vojtěcha Jasného. Za zmienku stojí aj televízna adaptácia drámy Friedricha Schillera Úklady a láska s Magdou Vášáryovou a Martinom Hubom v hlavnej úlohe.
Od roku 1972 sa začala nútená prestávka, počas ktorej sa Schorm nesmel vrátiť k filmu, hoci bol formálne zamestnaný ako režisér Filmového štúdia Barrandov. Realizoval však množstvo umelecky hodnotných inscenácií v pražských divadlách (Studio Ypsilon, Divadlo Na zábradlí, Semafor, Národní divadlo) aj v oblastných a krajských divadlách a v zahraničí (v Ženeve a Stuttgarte). Od roku 1974 spolupracoval s Laternou magikou, kde bol zamestnaný od 1. septembra 1982 až do svojej predčasnej smrti.
Viackrát sa postavil pred kameru ako herec – napríklad maďarský režisér Gyula Gazdag mu zveril hlavnú rolu vo svojom filme Baštové korzo ´74 (Bástyasétány hetvennégy), ktorý sa po niekoľkoročnom zákaze dostal do kín v roku 1984. Zahral si tiež pedagóga v snímke Krajina s nábytkem (r. Karel Smyczek, 1986).
V roku 1988 sa vrátil k nakrúcaniu psychologickým filmom Vlastně se nic nestalo, jeho premiéry sa však už nedožil. Evald Schorm podľahol vyčerpaniu a dlhšietrvajúcej cievnej chorobe 14. decembra 1988, teda deň pred svojimi 57. narodeninami a necelý rok pred pádom totalitného režimu.
Za film Farářův konec získal Veľkú medzinárodnú cenu festivalu v Cannes, ocenením Trilobit boli ocenené aj jeho snímky Každý den odvahu a Zrcadlení. Pamiatke Evalda Schorma a Pavla Juráčka – talentovaných no režimom odmietaných tvorcov – bol venovaný celovečerný film Byli jsme to my, ktorý v roku 1990 nakrútil Antonín Máša.
V stredu 15. decembra uplynie 90 rokov od narodenia režiséra, scenáristu, herca a hudobníka Evalda Schorma.
Evald Schorm sa narodil 15. decembra 1931 v Prahe. Pochádzal z rodiny statkára z obce Elbančice neďaleko Tábora, kde aj vyrastal. Pre "statkársky" pôvod ho vylúčili zo štvrtého ročníka Vyššej hospodárskej školy v Tábore, ktorú nakoniec skončil v roku 1951. Živil sa dva roky ako stavebný robotník a traktorista, s rodinou sa musel odsťahovať do Zličína (dnes súčasť Prahy).
Absolvoval základnú vojenskú službu a na dva roky (1954 až 1956) sa stal spevákom operného súboru Armádneho umeleckého súboru Víta Nejedlého. Pokúšal sa dostať na štúdium herectva, napokon v roku 1963 absolvoval réžiu na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akademie múzických umění, jeho učiteľom bol Otakar Vávra.
V rokoch 1963 – 1965 začínal v Štúdiu dokumentárneho filmu a v spolupráci s kameramanom Janom Špátom vytvoril niekoľko filmov o spoločensky závažných témach: Žít svůj život, Železničáři, Zrcadlení, Zmatek, Carmen nejen podle Bizeta. Nakrútil tiež niekoľko študentských filmov, napr. Blok 15, Kostelník, Turista, Stromy a lidé.
Jeho celovečerným režijným debutom bola v roku 1964 snímka Každý den odvahu zrkadliaca narastajúcu skepsu voči budovateľskému nadšeniu vtedajšieho režimu. Jeho svojrázna groteska Dům radosti sa stala súčasťou poviedkového filmu Perličky na dně (1965), v ktorom päť mladých režisérov adaptovalo prózy Bohumila Hrabala. Nasledovali snímky Návrat ztraceného syna (1966) a Pět holek na krku (1967), a tiež ďalší poviedkový film Pražské noci (1968, poviedka Chlebové Střevíčky).
V roku 1968 dokončil Schorm svoj najznámejší film Farářův konec. Tragikomický príbeh kostolníka, ktorý sa vydával za duchovného, umocnili skvelé herecké výkony - najmä Vlastimila Brodského v hlavnej úlohe - a nemalá dávka čierneho a absurdného humoru.
Ako reakciu na sovietsku okupáciu nakrútil Schorm podobenstvo Sedmý den, osmá noc (1969), ktoré skončilo v trezore a diváci ho videli až v roku 1990, teda po režisérovej smrti. Istý čas ešte Schorm pracoval pre televíziu – v roku 1970 nakrútil snímku Lítost, v roku 1971 dokončil svojrázny poviedkový film Psi a lidé namiesto Vojtěcha Jasného. Za zmienku stojí aj televízna adaptácia drámy Friedricha Schillera Úklady a láska s Magdou Vášáryovou a Martinom Hubom v hlavnej úlohe.
Od roku 1972 sa začala nútená prestávka, počas ktorej sa Schorm nesmel vrátiť k filmu, hoci bol formálne zamestnaný ako režisér Filmového štúdia Barrandov. Realizoval však množstvo umelecky hodnotných inscenácií v pražských divadlách (Studio Ypsilon, Divadlo Na zábradlí, Semafor, Národní divadlo) aj v oblastných a krajských divadlách a v zahraničí (v Ženeve a Stuttgarte). Od roku 1974 spolupracoval s Laternou magikou, kde bol zamestnaný od 1. septembra 1982 až do svojej predčasnej smrti.
Viackrát sa postavil pred kameru ako herec – napríklad maďarský režisér Gyula Gazdag mu zveril hlavnú rolu vo svojom filme Baštové korzo ´74 (Bástyasétány hetvennégy), ktorý sa po niekoľkoročnom zákaze dostal do kín v roku 1984. Zahral si tiež pedagóga v snímke Krajina s nábytkem (r. Karel Smyczek, 1986).
V roku 1988 sa vrátil k nakrúcaniu psychologickým filmom Vlastně se nic nestalo, jeho premiéry sa však už nedožil. Evald Schorm podľahol vyčerpaniu a dlhšietrvajúcej cievnej chorobe 14. decembra 1988, teda deň pred svojimi 57. narodeninami a necelý rok pred pádom totalitného režimu.
Za film Farářův konec získal Veľkú medzinárodnú cenu festivalu v Cannes, ocenením Trilobit boli ocenené aj jeho snímky Každý den odvahu a Zrcadlení. Pamiatke Evalda Schorma a Pavla Juráčka – talentovaných no režimom odmietaných tvorcov – bol venovaný celovečerný film Byli jsme to my, ktorý v roku 1990 nakrútil Antonín Máša.
www.ZIVOTPO.sk
